Aljiašský malamut
Patrí medzi najstaršie plemená saňových psov, ku ktorým patria aj napr. sibírsky husky
Pôvod
Malamuti majú svoj domov v severozápadnej Aliaške, kde až do konca 19. storočia boli jediným chovaným plemenom. Kočovné kmene žijúce v drsných podmienkach severu museli svoj majetok voziť stále so sebou. K tomu využívali psy s veľkou ťažnou silou. Okrem toho našli malamuti využitie tiež pri love medveďov či tuleňov a inej zveri.
Svoje meno dostali malamuti od kmeňa inuitov, ktorí sa volali Mahlemuti či Mahlemiuti. Tento kmeň bol na svojich psích pomocníkov hrdý, vychovávali ich k spolupráci a rozvíjali ich inteligenciu. Vďaka tomu sa u malamutov rozvinula charakteristická priateľská povaha.
Počas zlatej horúčky zaplavili Aljašku zlatokopovia, ktorí čoskoro začali tiež využívať malamutov na vozenie potravín, pošty či náradia, pracovali dokonca pre Kráľovskú kanadskú jazdnú políciu.
V tomto období sa začali organizovať preteky psích záprahov, vďaka čomu síce vytrvalí, ale ťažší a pomalší malamuti takmer vymreli kvôli kríženiu plemena so sibírskimi hudky či rôznymi plemenami dovezenými z Európy. Našťastie však psy museli byť použiteľní aj pre prácu, inak by malamut, ako ho dnes poznáme, vymizol.
Vzhľad a povaha
Malamut má mať harmonickú stavbu tela a pôsobiť dojmom sily, elegancie a dôstojnosti. Srsť malamuta môže byť sfarbená od svetlosivej po čiernu alebo od zlatej cez rôzne odtiene červenej po hnedočervenú vždy s bielymi znakmi. Jediné prípustné jednofarebné sfarbenie srsti je biele.
Má byť odvážny, zdravo zvedavý, v žiadnom prípade bojazlivý či agresívny. Dobre socializovaný malamut je veselý spoločník, miluje deti a iné psy. Napriek tomu, že je priateľský a prítulný, zachováva si určitú dávku nezávislosti a samostatnosti. Je to pracovné plemeno vhodné najmä pre aktívnych ľudí. Má silný svorkový pud a preto nie je psom jedného človeka. Nie je vhodný na stráženie, takmer nešteká, vyjadruje sa skôr paletou rozličných zvukov pripomínajúcich vytie.
